"Povedzte nám pravdu - ako vidíte ľudí a vzťahy."

Autor: Miroslav Farkaš | 17.6.2016 o 9:49 | Karma článku: 3,78 | Prečítané:  387x

„Ajaj! Už je to tu zase“ – pomyslel som si pozerajúc na ľudí, ktorým som prednášal o vzťahoch. Pozrel som do prvej rady, kde sedel môj známy. Mal na tvári vážny výraz a ramenami iba naznačil: - "No čo už..., tak im to povedz."

Celé moje „ja“ mu ticho odpovedalo: - „Ty ale vieš čo to znamená...

Ľudia sa vystreli na stoličkách a po otvorených odpovediach, ktoré doteraz odo mňa počuli ani nečakali vyhýbavosť, či nejaké slizké zaobaľovanie pravdy do ľúbezného prejavu. Moja myseľ v tej chvíli pracovala v neuveriteľných obrátkach. Zvažovala, že ľudia predsa nevedia, aký je rozdiel hovoriť pravdu verejnosti, kde sedí paleta všakovakých pováh, ľudia skúsení s neskúsenými, ľudia v rozlete spolu so zlomenými... – a aké je hovoriť pravdu v súkromí jednému človeku, jednej konkrétnej povahe, ktorej nevadí že do nej vidím a hovorím jej jazykom. Ona vtedy rozumie a chápe o čom jej hovorím. Ale tu ich je naozaj veľa... Pochopia moju odpoveď?

Ľudia a vzťahy... Lenže čo je to vlastne vzťah? Striedavé a krátkodobé skúšanie pôžitkov v posteli? Kamarátstvo s výhodami? Je to vzťah dvoch dospelých ľudí, ktorí vedia čo chcú - alebo je to vzťah dvoch tínedžerov, ktorí okrem pohlavného orgánu nemajú nič z toho, čo je potrebné na seriózny vzťah? Chlapec neovláda základy gramatiky, dievča nevie uvariť ani slepačiu polievku - ale na vzťah sa cítia už pripravení. Takých vzťahov je na uliciach ako divého maku v poli. Sú to ešte deti. Niektorí ako keby nemali rodičov - iba ich peniaze na šminky, cigarety a vstupenku na diskotéku s drinkom. Koľko "vzťahov" absolvujú, kým zakotvia v jednom? Vedia čo to spôsobí v ich hlavách a vedia ostatní, aké veľké riziko je byť v rodinnom vzťahu s človekom, ktorý má striedanie partnerov už ako návyk?

Ľudia a vzťahy... Spoliehanie na šťastie, nezvyk niesť zodpovednosť, skrývanie skutočnej povahy i charakteru, dvojaké vnímanie úlohy muža a ženy vo vzťahu, láska a city nahradené sexom, prekrúcanie slov, ... a desiatky iných nepochopených veci. Chaos. Naproti tomu: - Ľudia ktorí k sebe patria, nájdenie zázemia vlastného domova, pocit, že človek nikdy nie je sám, nájdenie zmyslu dávania a dostávania, ...no a okrem iného - aj jedinečná možnosť zažiť krásu detského úsmevu, ich čistotu duše, silu úprimného a oddaného objatia. Je to ako z iného sveta. 

Sedí tu dosť rodičov... Mal by som im povedať o tom, že ľudia nevenujú pozornosť výchove detí a že už tam začína ich povahové a charakterové kolísanie, ktoré sa samozrejme raz prejaví aj vo vzťahu?

Určite by som mal všetkým povedať aj o zanedbávaní formovania povahy ľudí v čase, keď sa už začínajú cítiť dostatočne rozumní a preberajú svoj život do vlastných rúk. Áno, to poviem, lebo medzi povahou dvoch ľudí a kvalitou ich vzťahu je obrovský súvis. Niektorým vadí milión vecí na iných a kadečom okolo, ale so sebou sú spokojní.

Mal by som im povedať aj o tom, že ľudia od partnerov viacej požadujú, ako sú sami schopní ponúknuť? Že majú nehorázne nároky, ale vlastnú úroveň povahy majú kdesi hlboko pod predstavou ideálu, ktorý by chceli získať? To je dôležité...

Myseľ v milisekunde vyhodnocuje početnú prítomnosť mladých ľudí. Tým by som mal čo rozprávať a vysvetľovať, ale na to asi nebudem mať dosť času. Škoda, možno keby vedeli, mohli by sa vyhnúť zbytočným chybám. Inokedy a inde...

Vstúpim teraz niektorým do svedomia ak im poviem, ako ľudia požadujú úprimnosť, dôveru, čestnosť... a pritom sami podvádzajú, klamú, sú falošní a žijú tak, že keby boli partnerom sami sebe, tak by každé ráno od jedu roztrieskali vlastný obraz v zrkadle?

Mám im povedať, ako skutočné ľudské hodnoty dokážu niektorí len tak, samoľúbo, vymeniť za šuchot bankoviek, alebo cudziu posteľ? Určite..., veď je dosť ľudí, ktorí majú ústa plné krásnych rečí a sľubov, ale v skutočnosti sú len samá faloš a zrada.

Mal by som im povedať aj o ľudskej lenivosti, ktorá robí toľko paseky vo vzťahoch, že keby malo srdce oči, tak plače aj ono? Musím to spomenúť – veď to sa nedá...

Mám im pripomenúť, že vo vzťahu sú dvaja, ktorí by mali naozaj vystupovať a žiť ako jeden organizmus? Mal by som, veď vo vzťahoch to u väčšiny vyzerá ako na bojisku medzi dvomi znepriatelenými stranami. Žiadne „my“ – len večný súboj medzi „ty“ a „ja“. Kto má pravdu, kto „to“ vedel, koho zásluha je to a ono, kto viac robí, kto je múdrejší... Ani ich nenapadne, že múdry vtedy nie je ani jeden z nich... Rýchlo zabúdajú na pôvodnú lásku, ochotu, spoločné túžby, plány... a nakoniec aj na vzájomnú úctu. Akoby nikto nebol väčší nepriateľ, ako človek, s ktorým práve žijú. Nepochopiteľné. Ale zároveň je to logický výsledok nevedomosti. Zlá výchova, či zanedbaná povaha? Zlý výber partnera/-ky? Výsledok pôvodnej pretvárky? Či následok desiatok iných vecí? Ľudia naozaj nevedia ako žiť život, ako žiť vo vzťahu a ako riešiť názorové nezrovnalosti. Poviem aj to.

Hlavou mi v tom momente preblesla myšlienka na komunikáciu. Ach, komunikácia... – tak často navrhovaná rada od múdrych, ktorí vidia riešenie problému v komunikácii. Vždy som mal chuť skočiť do rádia, alebo do obrazovky a spýtať sa tých múdrych ujov a ujčín, o čom môžu viesť komunikáciu dvaja ľudia, ktorí nemajú ani potuchy o tom, ako by mala vyzerať správna komunikácia. Veď ľudia nevedia ako sa pýtať, nevedia ako odpovedať tak, aby to neublížilo vzťahu, nevedia aké následky môžu mať vyjadrenia, ktoré pokladajú za „normálne“, hoci v skutočnosti majú fatálne následky. Sú(?) ľudia vychovaní (naučení, vedení) k tomu, aby si uvedomili, že pri komunikácii má aj grimasa, tón ktorým niečo povedia, či sarkazmus ktorý pridajú, obrovský vplyv na zachovanie porozumenia, či vzájomnej úcty? Nie, nevedia – robia to bežne a zadúšajú tým aj posledné iskričky lásky, či sympatie v partnerovi. A v tejto súvislosti budem musieť pripomenúť aj vulgarizmy... No a čo obsah komunikácie, či myšlienka, ktorú jeden nedokáže vhodne vyjadriť, alebo druhý správne vnímať? Hrozné...! Ale každý len papagájuje: - komunikujte, hlavne spolu komunikujte! A ľudia majú týchto papagájov za múdrych. Pritom rozumne a pokojne môžu vo vzťahu komunikovať len ľudia, ktorí vedia „ako“ ...a ktorí si zachovávajú vzájomnú úctu a samozrejme aj lásku.

Bože, a čo všetka tá pretvárka, spoliehanie sa na večnú krásu, velebenie krásnych tiel a neovládanie sexuálneho pudu? Ako im v rýchlosti poviem, že všetky lacné rady ako si spestriť sexuálny život majú len veľmi krátky účinok? Môže snáď matka dvoch detí v strednom veku neustále vzrušovať muža erotickým prádielkom a sexi tancom? Hlúposť! Má snáď kvôli oživeniu sexu pristúpiť na sexuálne praktiky, ktoré sa jej bridia? Alebo si má muž kupovať viagru, len aby dokázal, aký je on ešte stále samec?

Ale určite im poviem aj o tom, že aj vo vzťahoch sa začína meniť doba. Už neraz som čítal, ale aj počul hlasy, ktoré stále hlasnejšie vyjadrujú túžbu po skutočnej láske, po „normálnom“ partnerovi, po pokojnom živote. Ľudia sa už cítia uhnaní dobou, stresom, sú presýtení plytkých rečí, zábaviek, sľubov... Čoraz viac ľudí hľadá trvalý vzťah, pocitovú istotu a zázemie rodiny. To určite nezabudnem povedať, pretože osobne ma to poháňa a napĺňa optimizmom. Vierou v skutočnú lásku.

Ľudia a vzťahy... Ľudia vedia aký nádherný môže byť trvalý vzťah...,  v podstate vedia aký by mal byť človek, ktorý chce žiť v porozumení a láske..., poznajú skutočné hodnoty..., vedia aj čo je dôvera, úprimnosť, úcta, aj skutočný cit... Lenže žijú podľa toho? Mnohí nie - pretože jednoducho nechcú. Záujem len predstierajú, sú ľahkomyseľní a každý z nich chce zakúsiť iba rozkoš a získať čo najviac takpovediac "zadarmo". Spoľahnutím sa na to, že budú mať šťastie. Lenže je tu niečo, čo ľudia nevedia: - nevedia, že nie je možné podviesť život a jeho zákonitosti, a nakoniec dostať čo si nezaslúžia. Lenže ľudia sú ľudia - snažia sa vybabrať aj s Láskou. Toto im musím povedať a veriť, že to zoberú vážne. Treba veriť...

Upokojujem myseľ a vidím, že niektorí v sále už schovávajú fľašky s minerálkou a pomaly tíchne aj pošepkávanie... Aj tak to ani z ďaleka nebude všetko, čo by som im povedal o svojom pohľade na ľudí a vzťahy, ale čas je neúprosný... Cítim nepokoj. Neviem ako vezmú môj kritický pohľad... Hľadám pomoc v logike: - neprišli si ma vypočuť preto, aby som im hladil ego a upokojoval ich rečičkami o tom, ako je všetko v poriadku a ako sa majú prijať takí, akí sú. Neprišiel som sa zapáčiť, ale pomôcť im. To mám robiť... Ale aj tak očami  ešte naposledy hľadám pomoc u kamaráta v prvej rade. Sedí uvoľnene, s vystretými nohami a usmieva sa. Bože, on sa usmieva. Asi som chcel vidieť práve to...

V rýchlosti pozriem smerom k organizátorovi a ukazujem na hodinky. Vstal z kresla a všetkým oznámil, že vymedzený čas besedy síce o pätnásť minút končí, ale v sále nie je ďalší program a môže sa predĺžiť. Odstúpil od mikrofónu a povedal: - „Nech sa páči, môžete hovoriť.“

No tak som otvorene rozprával o všetkom. Dosť často som musel zarezať aj „do živého“. Vlastne – nemusel som – chcel som. Pravda sa nedá zakopnúť navždy pod koberec, a navyše – mal som povedať, čo si myslím. To som aj urobil.

Trvalo to oveľa dlhšie ako pätnásť minút. Až organizátor zachránil moje hlasivky ukončením pribúdajúcich otázok zo sály. Rýchlo som zbalil pomôcky a ponáhľal som sa do vestibulu. Mali tam takú milú kaviarničku a ako som zistil, ani z ďaleka som nebol sám, kto sa tešil na kávu. Káva – moja slabosť. Čakala ma na stolíku spolu s kamarátom.

„Človeče, ja sa ani nečudujem, že ťa niektorí nemajú radi“ – začal so smiechom.

„Ani ja“ – pridal som sa.

Vo vestibule si ľudia brali kabáty, zatiaľ čo iní postávali a debatovali.

„Aha, teraz dostaneš za tie reči“ – kamarát ukázal hlavou na dva manželské páry, ktoré sa zjavne vydali k nášmu stolíku.

„Prepáčte, nechceme rušiť, len sa chceme poďakovať za prednášku. Bolo to výborné“ – a vzápätí si podávam ruku s pánmi v strednom veku.

„Práve sme o vás hovorili, že sme sa v tej prednáške našli“ – pridávajú sa dámy.

„Už dávno sme nepočuli niekoho takto presne hovoriť a vysvetľovať. No a ten záver – výborné a priame! Naozaj dobré, ďakujeme.“

Poďakoval som aj ja. Mal som začo.

„Hmm“ – zatiahol kamarát a uznanlivo kývol hlavou.

Nepovedal som nič, ale v duchu som mal radosť. Toto sú ľudia, ktorí ma dobíjajú keď som už unavený... Ľudia, pre ktorých rád robím a aj žijem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?